ZÁHORSKÁ VES - Ďalšia slovenská dedina, ktorá je známa tým, že kedysi tu vyrábali kvalitný snehobiely cukor. Ten bol preslávený po celej Európe. Dedina Záhorská Ves však v minulosti bola tiež oplotená ostnatým drôtom a dokonca jej hrozil zánik.

Kedysi Uherská Ves

Záhorská Ves bola pred prvou svetovou vojnou známa ako Uherská Ves. Práve ona totiž centralizovala všetky obce v okolí.

Najzápadnejšia obec na Slovensku sa dodnes pýši múzeom, ktoré majú namiesto colnice.

Raritou je, že v tejto pohraničnej obci, ktorá je od Rakúska vzdialená len pol kilometra, sa od roku 1870 až do roku 1947 vyrábal cukor, ktorý sa vyvážal do celej Európy.

Ostnatý drôt

V minulosti mohli do obce Záhorská Ves chodiť ľudia výhradne na povolenie. "Kontrolovali sa vozidlá, autobusy, niektoré vlaky. Ako náhle niekto priepustku nemal, bol zadržaný a muselo sa riešiť teda, čo v tomto priestore vykonáva," upresňuje funkcionár pohraničnej roty v Záhorskej Vsi Anton Kováčik.

Pani Irena je pôvodom zo susedného Rakúska. Na Slovensko sa vydala. Trápilo ju, že hoci hranica s jej domovinou, bola vzdialená len pol kilometra, nemohla chodiť za svojimi rodičmi na návštevu. Bývala síce len kúsok, ale ostnatý drôt to neumožňoval.

"Pohľad na ten ostnatý drôt bol veľmi smutný. Často som sa zamýšľala, čo je na druhej strane, čo moji rodičia robia. tak to trvalo 40 rokov," spomína pani Irena.

Rota pohraničnej stráže

Počas socializmu mali v obci aj rotu pohraničnej stráže. "Nad bránou pri vstupe do pohraničnej roty bol niekedy nápis ´neprejdú´ a na každej strane bola hlava psa," dopĺňa bývalý dôstojník. 

Po ostnatom drôte dnes v dedine niet ani stopy. Avšak podľa starostu obce bývalý režim obci veľmi poškodil.

"Odsunul ľudí, ktorí mali niečo v hlavách, rozmýšľali, mali školy či vzdelanie. Tu sa jednoducho nemohli ďalej rozvíjať," konštatuje starosta obce Záhorská Ves Boris Šimkovič. 

Kompa spája

Pani Irena, ktorá sa nikdy nezmierila s tým, že tak dlhú dobu ju od rodiny delil plot, sa preto snažila spojiť Záhorskú Ves s Rakúskom. Napísala list, v ktorom žiadala o cezhraničné spojenie kompou. V mene obecného úradu ho zaslali do Bruselu a tiež ho obdržali aj piati najvyšší predstavitelia Rakúska.

"Poslali sme ho v auguste 2000 a 6. mája 2001 už fungovala kompa," dopĺňa pani Irena. Kompa denne počas pracovnej doby prepláva hranicu až šesťkrát za hodinu. Pochvaľujú si to nielen obyvatelia, ale aj náhodní výletníci. 

"Môžeme si urobiť kedykoľvek výlet do Rakúska," teší sa rodinka na výlete.

Zdroj: noviny.sk, TV JOJ - Ruslana Kurilcová
.